Čo je to PPP alebo Ako podviesť úniu

 

 

Zníženie rozpočtového deficitu štátu pod 3 percentá je podmienkou na prijatie eura. Rýchle prijatie eura je chvályhodný strategický cieľ súčasnej vlády. Lenže, ako verejné peniaze šetriť, keď práve rozdávanie štátnych peňazí kamarátom je to najradostnejšie na živote slovenských vládnych politikov? Ako uspokojiť protichodné túžby - aj mať euro, aj plytvať a rozhadzovať verejné zdroje? Vláda sa, našťastie, vynašla. Plánuje vypomôcť "kreatívnym účtovníctvom" alebo inými slovami, metódou "k euru veľkým podvodom".

Celá schéma podvodu je prostá ako čerpadlo, volá sa vznešene verejno-súkromné partnerstvo (public-private partnership - PPP). Ako inak, PPP má zaretušovať megaplytvanie verejných peňazí pri najväčšom investičnom a tunelárskom programe štátu - programe výstavby diaľnic na Slovensku. Celá schéma je pôvabne opísaná v správe o štúdii financovania výstavby diaľnic formou PPP, ktorú pre ministerstvo dopravy pripravila konzultačná firma Mott MacDonald, dostupnej na webovej stránke vlády.

Správa v množstve detailov podrobne vysvetľuje, že výstavba považskej diaľnice s jej tunelmi bude prostredníctvom PPP o desiatky miliárd drahšia, ako keby ju staval štát, tak ako doteraz. Čísla o nákladoch na výstavbu jej ôsmich úsekov sa líšia od scenára k scenáru a kolíšu od optimistických 83 miliárd korún cez 95 miliárd pri termíne dokončenia v roku 2013 až po sumu 112 miliárd, ku ktorej dospejeme, keď zvážime že, citujem: "empirické dôkazy potvrdzujú, že počiatočné investičné náklady sa pri harmonograme 2010 môžu zvýšiť až o 40 percent v dôsledku možnej tajnej dohody medzi uchádzačmi". S číslami sa pri slovenských diaľniciach vždy narábalo noblesne, nejaké tie miliardy hore-dolu nikdy nehrali rolu. Veď napríklad len kúpa štyroch strojov na razenie tunelov na Považí bude stáť 8 miliárd korún, teda toľko, čo by stálo dostavanie celého chýbajúceho úseku rýchlostnej cesty medzi Nitrou a Pohroním.

Vráťme sa však k prapríčine túžby vlády po diaľničnom PPP na Považí, keď je každému - dokonca aj vláde a ministerstvu dopravy - jasné, že bez PPP sa dá stavať výrazne lacnejšie. Opäť citát: "Primárnym cieľom vlády je, aby financovanie ôsmich úsekov diaľnic nebolo zahrnuté do štátneho dlhu. Podľa rozhodnutia EU/Eurostatu č. 18 z februára 2004 projekty PPP nebudú zahrnuté do štátneho dlhu, ak súkromný sektor prevezme riziko výstavby a zároveň riziko premávky". Pre každého súkromného investora zákonite vzniká otázka: je možné náklady na výstavbu diaľnice splácať z jej výnosov? Odpoveď je jednoznačná: absolútne nie! Správa jasne uvádza, že výnosy z prevádzky celej siete diaľnic a rýchlostných ciest budú v roku 2010 len 1,86 miliardy korún. V prípade priameho vyberania mýtneho by sa na ôsmich úsekoch financovaných cez PPP vybralo dokonca len 334 miliónov. Samozrejme, to, aby za severnú diaľnicu platili len jej užívatelia, Dzurindovi ľudia nedopustia: budú ju platiť všetci automobilisti. Najmä tí, ktorí po nej neprejdú ani meter ročne.

Štúdia odhaduje, že súkromní koncesionári budú požadovať ročné platby v rozsahu od 11,5 po 15,9 miliardy korún. Odkiaľ sa tie peniaze vezmú? Mott MacDonald neváha: "Značný ročný deficit... sa bude musieť financovať z iných zdrojov ako z príjmov Diaľničnej spoločnosti, napr. z budúcich štátnych rozpočtov". Čiže riziko výstavby a riziko prevádzky vracia pekne nazad na plecia štátneho rozpočtu.

Kruh tvorivého účtovníctva slovenskej vlády sa uzatvára: postavíme predražené diaľnice za cenu obrovského dlhu, ktorý však nevykážeme ako dlh, aj keď ho budeme každý rok splácať sumou 10 až 14 miliárd korún. Už sa len modliť, aby boli v Európskej centrálnej banke a Bruseli všetci mechom udretí a Slovensko sa týmto podvodom odvážne dopracovalo k euru.

JURAJ MESÍK
(Autor je bankovým konzultantom, pôsobí vo Washingtone)

 

[11. 3. 2005]