Volebné zákony pre regióny a mladých

Septembrová schôdza NRSR má prerokovať aj novely zákonov o voľbách do NRSR a o voľbách do samospráv miest a obcí. Oba volebné zákony tvoria základy demokracie na Slovensku a ich novely môžu „vládu ľudu“ pod Tatrami posilniť.

Jedným z  mrzačiacich dôsledkov volebného zákona platného v roku 1998 je zloženie súčasného parlamentu. Pri zložení parlamentu nejde len o to, k akej politickej strane sa poslanci hlásia. Ide aj o to, voličov z ktorého regiónu Slovenska poslanci a poslankyne reprezentujú. Voľby roku 1998 s vtedajším jedným volebným obvodom „celé Slovensko“ dostali do NRSR rovných 100 poslancov zo západného Slovenska, 24 poslancov zo stredného Slovenska a 26 poslancov z Východu. Len samotnú Bratislavu v ňom dnes reprezentuje 64 poslancov. Na jedného bratislavského poslanca v dnešnej  NRSR pripadá 7.000 obyvateľov, na jedného západoslovenského voliča 25.000 obyvateľov, kým na každého poslanca zo stredného Slovenska je to 56.000 a z Východu až 59.000 obyvateľov.

Od takejto politickej reprezentácie nebolo možné očakávať nič iné, ako to, čoho sme za posledné tri roky stálymi svedkami - bezškrupulóznu investičnú diskrimináciu východnej polovice krajiny a jej neustále sa prehlbujúci úpadok. Čísla sú neúprosné: v rámci najväčších verejných investícií do infraštruktúry, ktoré presadzuje rezort dopravy ide do západnej polovice krajiny v rokoch 2001-2002 viac ako 17,5 miliardy Sk, kým do východnej polovice zlomok - 7 miliárd. Pri započítaní investícií do železníc, je nepomer ešte hlbší. Nikoho pritom nevzrušuje nad rámec bežných politických fráz fakt, že kým nezamestnanosť v Bratislavskom, Trnavskom a Trenčianskom kraji dosahuje 6,6 až 16,3 %, v Košickom kraji je nezamestnanosť 26 %-ná a v Prešovskom je bez práce 24 % ľudí. Ani keby v NRSR sedelo počtu voličov náležitých 80 (a nie dnešných 50) poslancov z východného a stredného Slovenska, život na východe by sa nestal zo dňa na deň prechádzkou ružovým sadom. Pravdepodobnosť, že by sa štát začal vážne zaoberať problémami tejto polovice krajiny a začal by do jej rozvoja investovať aj peniaze a nielen predvolebné reči a frázy, by však určite výrazne stúpla.

Cesta k reprezentácii občanov východného a stredného Slovenska v bratislavskom parlamente vedie cez rozdelenie Slovenska na väčší počet volebných krajov. Aj návrat k 4 volebným krajom je v tomto smere krokom dopredu. Prečo ale návrh novely volebného zákona uvažuje o štyroch krajoch a nie napríklad o ôsmich prekrývajúcich sa so súčasnými administratívnymi krajmi zostáva záhadou. Je to len rudiment centralistických tradícii spred novembra 1989 ? Alebo je niečo na hypotéze, že sa za ním skrýva kalkulácia straníckych sekretariátov usilujúcich udržať zubami - nechtami pod svojou kontrolou regióny, v ktorých žije väčšina voličov krajiny?

Už len hádzaním hrachu o stenu je pripomínať, že novela zákona o voľbách do samospráv miest a obcí je, spolu s vyššie zmienenou novelou zákona o „veľkých“ voľbách pre strany vládnej koalície tiež príležitosťou spomenúť si na svoju pred-1998-volebnú rétoriku adresovanú prvovoličom a mladej generácii. Dnešný premiér sa - vtedy ešte ako volebný líder SDK - explicitne vyjadril za rozšírenie volebného práva na skupinu 16 a 17 ročných mladých ľudí. SDĽ sa pokúsila nadbiehať mladej generácii aj zvolením niekoľkých mládežníkov do svojho ústredného výboru. A potom už nič... Novely volebných zákonov, prinajmenšom toho komunálneho, sú príležitosťou spomenúť si na tieto dávne sľuby a aspoň trošku pootvoriť mladým dvierka k väčšiemu generačnému vplyvu na politický vývoj krajiny: ak ešte naozaj chceme aby v nej zostali žiť.

Juraj Mesík

5.9.2001